Tak si to predstavte, po roku a pol som si kúpila lak na nechty. A nie hocijaký, jahodovomalinový, človek má chuť odhryznúť si. A aby sa šokujúce nechty necítili vo svojej výstrednosti osamotené, kúpila som si aj jahodovomalinový rúž na pery. Hmmm. (Toto „hmmm“ je potrebné predstaviť si ako labužnícke hmmm spod prižmúrených očí a s postupným hlbokým nádychom.)
Aby ste naplno mohli precítiť jarné vône týchto riadkov, musím doznať zopár skutočností.
Nechty si lakujem iba v situáciách krajnej núdze – jednoducho mi to nejde. Rokmi nárazovej praxe s drobným štetčekom v pravej ruke dokážem ozdobiť tú ľavú, opačne iba s veľkými komplikáciami a bez uspokojenia z dobre vykonanej práce.
Aj teraz, ľavá ruka ladne žensky pobieha po klávesnici v červenej kráse, zatiaľ čo pravá v naivnej prirodzenosti poskakuje ako pehavé dievča s obrovskými mašľami vo vlasoch preskakuje cez švihadlo. Moja večná schizma.
Pre dnešok som rozhodla, že obedňajšiu prestávku prelakujem načerveno. (No uznajte, ja som si ten lak vzala so sebou do práce :0).
Rúže si kupujem sporadicky. Vyberám si nenápadné odtiene, ktoré poľahky harmonicky splynú s odtieňom mojej pokožky. Hodinové orgie pred zrkadlom v duchu hesla „hlavne nenápadne“ končia u mňa tak, že si nikto nič nevšimne, až napokon aj ja sama zneistená nereakciou inak všímavého okolia, musím pristúpiť bližšie k svojmu odrazu, aby som odsledovala, že čo bolo na tvár nanesené stále na tvári prítomné je.
Všetko preto, lebo som sa raz kdesi dočítala, že úzkym perám najviac pristanú svetlé nenápadné rúže s vysokým leskom. Po poslednom nákupe hovorím: áno, aj a ...
...žijem jar!
