Na všetko som bola pripravená. Pokojne a chlácholivo som sprostredkovala mame a Peťovi udalosti posledných dvadsiatich minút, najdúšik prilepený na predlaktie pravej ruky s hlavičkou zastrčenou pod pazuchu. Cesta výťahom bola mimoriadne stresujúca.
S dobre odrazeným jazykom od prepočtov mentálneho veku svojej dvadsaťpäťročnej dcéry, pustila sa mama do ďalších útokov od Určite ho bude niekto hľadať cez Mačky sa do bytu nehodia, až po Tu nemôže zostať, to si uvedomuješ... a pomedzi takéto a podobné vágne argumenty záškodnícky splietal Peťo s prírastkom na dlani prekvapivú diagnózu: „Veď to nič neváži, Je to zablšené, Čo to má pod okom, Ojoj, veď už ani nedýcha, Nemá zdravý pohľad, Určite je besné“.
Zatiaľ, čo muž môjho života úspešne nahlodával vážnosť situácie v byte číslo 14 na piatom poschodí, pokúsila som sa dať dokopy scenár nadchádzajúcich udalostí. ,Najprv sa musím dovolať do útulku a poradiť sa o nutných krokoch prvej pomoci. Pampúšik je celkom slušne podvyživený, asi by sme ho nemali veľa napapať. Tie blšky. Len či ho budeme môcť vyumývať psím prípravkom? V pondelok skočíme na veterinu, aby sme si boli naistom, určite nájdeme niekoho, kto sa o neho postará,
BESNOTA.
Mame spadla sánka, po chvíľke uvoľnený úsmev navrátil sánku na správne miesto, smiech. Konečne jej došlo, aký je najdúšik maličký, milučký, unavenučký, vyľakanučký, opustenučký, ... Fázu iracionálneho strachu z cudzieho a neznámeho vytesnila konštruktívna fáza realizácie materských záchranných prác. Mama sa zmocnila drobného telíčka, že sa mu musí dať napapať, nie veľa, iba trošičku, že sa ho musí odblšiť a ja mám volať do útulku.
Aká matka, taká, a tak dookola, ale nie o tom je tento príbeh.