...malý pavúčik už tretie ráno predvádza svoje lezecké umenie v previsoch ružových a žltých lupienkov z poslednej zbierky kvetov v babkinej záhradke. Zo zadočka nasnuje potrebnú dĺžku priesvitnej nitky, odrazí sa pripravený doletieť až na opačný koniec vázy. Nepodarilo sa, ako v zrýchlenom filme zmotáva lanko do neviditeľného klbka, vracajúc sa na odrazový lupienok. Nasrdený a rozčarovaný pavúčik odbúrava stres, roznoží/rozpaží všetky svoje žltozelené nožičky/ručičky a balansuje na brušku. Stavila by som sa, že pri tom nervózne zviera chodidielka/pästičky. Chcela by som ho utešiť, pohladiť po hlávke niekde v oblasti dvoch malých bodov, ktoré sa javia byť čiernej farby. Neodvážim sa, odstrašená veľkosťou môjho malíčka.
Tak sa na pavúčika aspoň usmievam = keď nepomôžem, aspoň nepoškodím.